Aikido

Aikido je moderné japonské bojové umenie zamerané predovšetkým na sebaobranu, kontrolu protivníka a minimalizáciu zranení. Na rozdiel od mnohých iných bojových umení sa nesústredí na útok, ale na využitie energie útočníka proti nemu. Zakladateľom bol Morihei Ueshiba (1883 – 1969), ktorý sa narodil v japonskom meste Tanabe. Už od mladosti sa venoval rôznym bojovým umeniam, pričom medzi najdôležitejšie patrili Tenjin Shinyo-Ryu Jujutsu, Góto-ha Yagyū Shingan-Ryu a najmä Daitó-Ryu Aikijutsu, ktoré študoval pod vedením Sokaku Takedu. Práve Daitó-Ryu poskytlo technický základ pre väčšinu neskorších techník Aikida (páky na kĺby, kontrola rovnováhy, manipulácia s protivníkom).

V období okolo roku 1915 sa Ueshiba intenzívne venoval štúdiu Daitó-Ryu a získal oprávnenie vyučovať tento systém. Súčasne však prechádzal aj osobným a duchovným vývojom. Veľký vplyv na jeho myslenie malo náboženské hnutie Ómoto-kyo, ktoré zdôrazňovalo mier, harmóniu a duchovný rozvoj. Tento filozofický základ sa neskôr stal neoddeliteľnou súčasťou Aikida.

V 20. rokoch 20. storočia začal Ueshiba postupne meniť svoj prístup k bojovým technikám. Pôvodne tvrdé a priamočiare techniky Daitó-Ryu začal upravovať tak, aby boli plynulejšie, menej deštruktívne a viac založené na princípe vedenia útoku. V tomto období sa jeho systém ešte označoval rôznymi názvami, napríklad Aiki-budó.

V roku 1931 založil v Tokiu vlastné dojo, známe ako Kobukan dojo, ktoré si vyslúžilo prezývku "pekelné dojo" pre intenzitu tréningov. V tomto období vyučoval aj príslušníkov armády a polície, čo bolo v predvojnovom Japonsku bežné. Techniky boli stále relatívne tvrdé a blízke pôvodnému Aikijutsu.

Počas druhej svetovej vojny sa Ueshiba postupne stiahol z verejného života a presťahoval sa do mesta Iwama, kde sa venoval tréningu, poľnohospodárstvu a duchovnému rozvoju. Práve v tomto období (40. roky) došlo k zásadnej transformácii jeho umenia. Ueshiba začal klásť dôraz na myšlienku, že pravé budó (bojová cesta) nemá slúžiť na ničenie protivníka, ale na vytváranie harmónie medzi ľuďmi.

Po vojne, v roku 1948, bola oficiálne založená organizácia Aikikai Foundation, ktorá dodnes predstavuje hlavný smer Aikida. Práve v tomto období sa začal používať názov Aikido (cesta harmónie energie). Umenie sa začalo šíriť do zahraničia – najprv do Európy (Francúzsko patrilo medzi prvé krajiny), neskôr do USA a ďalších častí sveta.

Po smrti Ueshibu v roku 1969 prevzal vedenie jeho syn Kisshomaru Ueshiba, ktorý významne prispel k systematizácii výučby a medzinárodnému rozšíreniu Aikida. Následne sa Aikido rozdelilo do viacerých smerov (napr. Yoshinkan, Iwama Ryu), ktoré sa líšia dôrazom na techniku, formu alebo filozofiu, no všetky vychádzajú z Ueshibovho učenia.

Základné techniky

Aikido je založené na myšlienke harmonizácie (ai), energie (ki) a cesty (dó). Cieľom nie je poraziť protivníka silou, ale využiť jeho pohyb, rovnováhu a energiu tak, aby bol zneškodnený bez zbytočného násilia. Techniky Aikida sa historicky vyvinuli z bojových situácií samurajov – najmä zo situácií, keď bol bojovník ozbrojený alebo čelil ozbrojenému protivníkovi. Preto mnohé pohyby vychádzajú z práce s mečom (bokken), čo sa odráža v kruhových trajektóriách a práci s vzdialenosťou.

Medzi hlavné kategórie patria:

1. Hody (nage-waza) 

• Irimi-nage – vstup do útoku a zhodenie protivníka.
  
• Shiho-nage – technika „štyroch smerov“ s rotáciou ruky.
• Kote-gaeshi – otočenie zápästia vedúce k pádu.

2. Páky a znehybnenie (katame-waza)

• Ikkyo – základná kontrola ruky a ramena.
• Nikyo – bolestivá páka na zápästie.
• Sankyo, Yonkyo – pokročilé páky s kontrolou nervových bodov.

3. Obrana proti útokom
Techniky sa cvičia proti rôznym typom útokov:

• úchopy (napr. za ruku, odev),
• údery (shomen-uchi – zhora, yokomen-uchi – zboku),
• bodné útoky.

4. Práca so zbraňami
Aikido zahŕňa aj tréning s tradičnými zbraňami:

• bokken (drevený meč),
• jo (tyč),
• tanto (nôž).

Tieto cvičenia pomáhajú pochopiť vzdialenosť, načasovanie a pohyb.

Technické stupne

Aikido používa klasické japonské rozdelenie na kyu (žiacke stupne) a dany (majstrovské stupne). Systém pásov v Aikide nebol pôvodne jednotný. Farebné pásy (okrem bieleho a čierneho) sú moderný prvok zavedený najmä pre potreby výučby mimo Japonska. V tradičnom japonskom prostredí sa dlhodobo používali iba biely pás pre žiacke stupne a čierny pás pre majstrovské stupne. 

Technický stupeň	Farba opasku
6. kyu	Biela
5. kyu	Žltá
4. kyu	Oranžová
3. kyu	Zelená
2. kyu	Modrá
1. kyu	Hnedá
1. - 10. dan	Čierna

V Aikide sa často nosí aj hakama (tradičné široké nohavice), najmä pri pokročilých študentoch. Hakama sa historicky nosila aj ako praktický odev samurajov a v Aikide symbolizuje tradíciu a úroveň pokročilosti. 

Zdroj: Wikipedia