Ninjutsu

Ninjutsu je umenie nepozorovaného preniknutia alebo zakrádania sa, a jeho protagonisti sa nazývajú ninjovia. Presný dátum jeho vzniku je zahalený tajomstvom. Predpokladá sa, že ninjutsu sa začalo rozvíjať okolo roku 593 n.l, keď Japonsko prechádzalo obdobím náboženských a politických zmien. V tom čase veľký čínsky filozof Sun Tsu napísal knihu UMENIE VOJNY (The Art of War). Bolo to komplexné dielo o vedení vojny, ktoré zahrňovalo útočnú stratégiu, presné stanovenie slabých a silných stránok nepriateľa, terén, využívanie špiónov, partizánsku vojnu a zraniteľnosť. Táto kniha bola povinným čítaním čínskych intelektuálov, ku ktorým patrili taoistickí kňazi a budhistickí mnísi. Mnohí z nich sa však na cisárskom dvore dostali do nemilosti a museli opustiť krajinu. Útočisko hľadali na japonských ostrovoch a neskôr sa usadili v oblastiach Iga a Koga. Tu, v horách zahalených hmlou, žili ako mystici a pustovníci. Títo yamabushi, ako ich nazývali, žili v izolovaných skupinách a venovali sa bojovým umeniam a meditácii.

V roku 622 v Japonsku vypukli nepokoje a boj o moc. Predstavitelia politiky a náboženstva sa totiž nevedeli dohodnúť, či bude štátnym náboženstvom budhizmus alebo šintoizmus. Tieto nepokoje trvali dovtedy, kým sa nevynoril jeden z kňazov, ktorí žili v horách, yamabushi En no Gyoja a nepokúsil sa o znovunastolenie poriadku. Využil na to nový spôsob propagácie budhizmu. Táto nová náboženská kampaň si získala takú veľkú priazeň ľudu, až sa aristokracia začala obávať, že by En no Gyoja mohol získať moc. Preto zaútočili, a zahnali jeho žiakov do hôr. Yamabushiovia boli nútení bojovať proti veľkej presile. Použili poznatky zo Sun Tsuovej knihy, a pomocou ľsti, strachu, partizánskej taktiky a šikovného manévrovania sa im podarilo poraziť monarchistické jednotky. A tak mohli v nasledujúcich stáročiach klany ninjov žiť v pokoji vo svojich horských pevnostiach.

Až do 12. storočia bolo iba málo počuť o vzbúreneckých horských kňazoch. Medzitým sa vládnuca aristokracia rozdelila na malé skupiny, ktoré medzi sebou bojovali o moc. Sústavné konflikty medzi zemepánmi a náboženskými vodcami zápasiacimi o nadvládu poskytovali dokonalé pozadie pre prácu špiónov a úkladných vrahov, ktorých používali na odstraňovanie politických protivníkov. Obdobie vlády dynastie Kamakura (1192-1333) bolo zlatým vekom ninjutsu. Rozhádaní šľachtici si najímali ninjov na vyrovnávanie účtov. V tom čase vzniklo približne 50 rôznych škôl ninjutsu. Nad provinciou Iga vládli spoločne klany Hattori a Oe, zatiaľ čo severnejšie, v provincii Koga to boli rodiny Mochizuki, Ukai a Nakai. Každý klan mal vlastné tajné techniky, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu len členom rodiny. Napríklad techniku KOPPO-JUTSU, ktorá sa špecializovala na lámanie kostí, mal v obľube klan Koto. Rodina Fudo vyvinula povestnú vrhaciu hviezdicu SHURIKEN, a jej členovia s ňou vedeli veľmi zručne narábať. Charakteristickým znakom klanu Kusunoki bola špionáž a rôzne utajované činnosti. Togakure boli majstrami v používaní SHUKO.

Ninja

Do 14. storočia sa ninjovia stali významnou a vplyvnou politickou silou, ktorá už nebola ochotná ukrývať sa v horách. Ich úskočnosť nepoznala hranice. Nemali strach pred nikým a pred ničím. Nikto si nebol istý pred týmito anonymnými démonmi, ktorí sa vynárali z tmy a zabíjali skôr, ako si človek uvedomil, čo sa vlastne deje. Získali si povesť, že nikdy neminú svoj cieľ. Neexistovalo zlyhanie, alebo neúspech. Vybraná obeť nikdy neunikla svojmu osudu. Hrozilo, že sa ninjovia úplne vymknú spod kontroly. Vtedy sa na scéne objavil ambiciózny vojenský generál Oda Nobunaga, ktorý bol obávaným a zaprisahaným nepriateľom všetkých ninjov. V roku 1579 vyslal obrovskú armádu samurajov vedenú jeho synom Katsuyorim, aby zaútočila na ninjov z provincie Iga. Ninjovia však boli bystrejší a samurajom uštedrili riadnu porážku. O dva roky neskôr Nobunaga siahol po odvete, a proti ninjom vyslal početnú armádu, tentoraz ju však viedol sám. Generálovi vojaci mali obrovskú prevahu, bolo ich viac ako desať na jedného. Armáda zvíťazila, a samuraji vyvraždili členov mocného klanu Iga. Neušetrili ani ženy a deti. Tí ninjovia, ktorí prežili a unikli pred masakrom do hôr, začali znovu vytvárať skupiny a pokračovali vo výcviku aj napriek tomu, že ich cisársky výnos postavil mimo zákon. Nobunaga sa však so svojho víťazstva dlho netešil. V roku 1582 ho zavraždili.

Jeho nástupca Ieyasu Tokugawa sa musel vydať na zámok Okazaki, kde mal prevziať velenie nad vojenskými silami. Keďže cesta viedla cez nebezpečné územie Honnoji, rozhodol sa pre inú, aj keď rovnako riskantnú trasu. Dohodol sa s vodcom ninjov Hanzom Hattorim, ktorý mu zaručil voľný prechod na zámok cez nebezpečnú horskú oblasť Iga, obývanú ninjami. Klany ninjov považovali túto dohodu za záruku stabilnejšieho vzťahu s vládnou mocou. Ieyasu cestu s pomocou ninjov bezpečne prekonal a v roku 1603 sa stal shogunom elého Japonska. Obdobie jeho vlády prinieslo do krajiny mier a poriadok. Ninjovia už neboli natoľko potrební. No Ieyasu nezabudol na Hanza Hattoriho a jeho rodinu, a najímal si ich na svoju ochranu. Hattori zorganizoval zo svojich ninjov tajnú službu a dômyselnú sieť špiónov. Tak mal možnosť vystríhať shoguna pred akýmkoľvek politickým nesúhlasom skôr, ako z neho mohla vzniknúť skutočná hrozba. Ninjovia vyslaní na miesto v pravej chvíli dokázali rýchlo zbaviť šogunát politických odporcov. V nasledujúcich dvoch storočiach sa úloha kedysi takých obávaných ninjov zredukovala na ich pôsobenie v strážnej službe. Ich tajné umenie a schopnosti postupne upadali.

Nie všetky rodiny ninjov sa však pri nástupe šogunátu Tokugawu rozpadli. Niektoré ostali aj naďalej v horách, zahalení rúškom tajomstva. Ukrývali sa v pevnostiach na strmých útesoch a zachovávali svoje tradičné praktiky. I keď ninjovia žili izolovane, udržiavali si dômyselnú špionážnu sieť, ktorá im umožňovala držať krok s vedeckým a technickým pokrokom. Dá sa predpokladať, že umenie ninjov bolo v Japonsku oživené začiatkom 20. storočia. Aj víťazstvo Japonska nad Rusmi vo vojne v roku 1904 mala na svedomí bezpochyby japonská tajná služba. Niet pochýb o tom, že schopnosti a skúsenosti ninjov pomohli Japonsku vybudovať si nepreniknuteľnú špionážnu sieť.

Dnes žije v Japonsku iba málo pravých ninjov. Posledným autentickým dedičom originálneho Ninjutsu je Jinichi Kawakami, 21. hlava rodiny Koga Ban, čestný riaditeľ Ninja múzea v Igaryu a profesor na Mie University, špecializujúci sa na výskum Ninjutsu. V roku 2012 sa Kawakami rozhodol ukončiť svoju líniu Ninjutsu a ako dôvod uviedol, že toto umenie nemá v modernej dobe praktické využitie. Inou cestou sa rozhodol isť Dr. Masaaki Hatsumi, 34. Soke Togakure ryu Ninjutsu. Hatsumi založil organizáciu Bujinkan, ktorá sa venuje výuke bojového umenia založeného na technikách z 3 ninjovských a 6 samurajských škôl. Medzi jeho žiakov, ktorí sa neskôr sami stali odbornými inštruktormi, patria američania Stephen Hayes a Robert Bussey, izraelčan Doron Navon alebo čech Luboš Pokorný.

Ninjutsu samo o sebe nie je bojové umenie v pravom slova zmysle. Je to súbor znalostí a zručností, ktoré každý ninja ovládal. Okrem boja so zbraňou i bez to boli ešte napríklad: zemepis (orientácia v neznámom teréne), prírodopis (poznanie zvierat a rastlín kvôli výrobe jedov alebo liekov), ľudská anatómia (tlakové body na tele, ktoré dokážu zabiť alebo vyliečiť), meteorológia (predpoveď počasia) a podobne. Jeho techniky sa dajú rozdeliť do troch hlavných častí:

• ninjutsu – ako umenie zakrádať sa, nečujne sa priblížiť, alebo naopak zmiznúť, stratiť sa.
• taijutsu – boj bez zbrane. Sem patria všetky techniky ako sú údery, kopy, úchopy, hody, páky, pôsobenie na tlakové body a podobne.
• ninpo – vyšia forma ninjutsu, kde je fyzický tréning spájaný s filozofickým a duchovným tréningom. Sem patrí taktiež pokročilá práca s energiou.

Neodmysliteľnou súčasťou tréningu v ninjutsu je tréning so zbraňami. Medzi najpoužívanejšie zbrane v ninjutsu patria nôž (tanto), meč (ninjato), rôzne palice (bo, hanbo), reťaze, vrhacie hviezdice (shuriken) a podobne.

Bližšie informácie o ninjoch a ninjutsu nájdete na stránke Golden Ninja Site.

Zdroj: kniha Peter Lewis: "Bojové umenia" a Wikipedia